Irsky vlkodav - Casidy ray  kennel

VRH "A" - Casidy Ray

Prvý pôrod vlkodava, bol pre mňa veľká škola života a rozhodne ma naučil, že ak sa niečo má pokaziť, tak to musí stáť za to. Našťastie som už mala za sebou niekoľko pôrodov šteniat Howawarda u kamarátky a dva pôrody našej kríženky a stovky odrodených teliat, zopár žriebät a jahniatok. Preto nakoniec všetko relatívne dobre dopadlo.

Pôrod začal tesne po polnoci a zo začiatku išlo všetko dobre. Prvé tri šteniatka išli na svet cca po 1,5 hodine a Lajla sa správala ako vzorná matka. Lenže potom nastala pauza dlhšia ako 3 hodiny a tak som usúdila, že je čas jej trochu pomôcť. keďže naša veterinárka bola na dovolenke (aj to je vždy zákon schválnosti), volala som náhradnému, či sa nemôže prísť pozrieť a posúdiť situáciu. Lenže - jemu sa nechcelo a tak som Lajlu musela naložiť do auta a odviezť k nemu. Po injekcii oxytocínu porodila doma jedno mŕtve šteňa, ktoré celý pôrod spomalilo a potom zasa všetko išlo tak, ako malo. Do poobedia na svet prišlo 7 živých a jedno mŕtve šteňa. Všetci sme si mysleli, že už je koniec, Lajla sa nažrala, ale asi po hodine začala mať zasa kontrakcie, ale už nevládala. A tak som znova volala veterinára a znova som ju musela naložiť a odviezť k nemu, aby ju prezrel.. A to bola najväčšia chyba, akú som mohla urobiť. Keď doma vyskočila z auta zapískala a ja som vedela, že je zle. Začalo ju napínať na vracenie, vodu, ktorú vypila okamžite vyhodila, to čo predtým zožrala ostávalo vnútri a ja som vedela, že má torziu. Ešte porodila posledného chlapca na dvore, ja som po telefóne vybavila kliniku a utekali sme do mesta 25 km od nás... Lanže, ďalšia vec, ktorú som sa naučila bola, že na "renomovanú" kliniku, nesmiete prísť s diagnózou. Museli sme absolvovať rentgén, potom ma začali presviedčať, že to na torziu nevyzerá a napichli ju na infúziu. Asi po hodine, keď už mala Lajla brucho ako obovský bubon a keď som ja kričala na doktora,nech už niečo konečne spravia, ju zobrali na sál a zoperovali. A potom im nebolo hlúpe mi povedať, že to bolo na poslednú chvíľu a skoro sme to nestihli... 

Lajla domov odišla po vlastných, ukázala mi, akú úžasnú silu mala, ale pichli jej nejaké antibiotiká, pri ktorých nesmela kojiť. Doma som mala 8 živých hladošov, ktorých sme s manželom a kamarátkou kŕmili z fľaše, medzitým som musela týždeň chodiť na infúzie s Lajlou, ktoré tiekli aj 3 hodiny. Lajla našťastie robila všetko okrem kojenia, masírovala šteniatka ako bolo teba, zohrievala, odmietala sa od nich vzdialiť a bola im mamou do posledného dňa, čo boli doma. Jedna fenka a jeden psík uhynuli počas toho pvého týždňa na respiračnú pneumóniu - v podstate sa nadýchli mlieka z fľašky, stačila na to trochu väčšia dierka na cumli a dostali z toho zápaľ pľúc. Nedalo sa už nič robiť. Bol to dôsledok striedania ľudí pri kojení, na druhej strane som bola rada, že ich mal kto nakŕmiť, keď som s Lajlou sedela na infúziách. Všetci sme sa týmto pôrodom naučili, že nikdy neviete, čo vás môže prekvapiť, ale aj to, že príroda je mocná a to ako rýchlo sa Lajla po tomto zážitku dala do poriadku bol malý zázrak prírody. Rany sa jej zahojili neuveriteľne rýchlo a dokázala sa napriek všetkému vzorne starať o tých 6 zurvalcov.